V bežnom význame sa slovo idea používa ako synonymum k výrazom označujúcim koncepciu, pojem, predstavu niečoho (ide vedeckosti, spravodlivosti).

V množnom čísle sa niekedy toto slovo (ale častejšie niektorého zo synoným) užíva k súhrnnému označeniu súboru individuálnych či kolektívnych myšlienok či názorov týkajúcich sa určitej predmetnej oblasti.

V presnejšom zmysle:

U Platóna idey sú esencie čiže inteligibilné večné a nemenné formy, na ktorých majú účasť zmyslové veci a na ktoré sa duša rozpamätováva z doby pred vtelením. „Svet ideí“ tak stojí v protiklade k svetu „dole“ čiže/alebo materiálnemu a predstavuje referenčný rámec, ku ktorému sa má filozof upínať a odvolávať Najvyššou ideou je ide dobra, a pretože prístup k nej má filozof, práve jemu Politei (Ústava) a zveruje riadenie polis (obce, t.j. gréckeho mestského štátu).

U Kanta transcendentálna idea odkazuje k činnosti čistého rozumu, ktorý vyslovuje síce pojem nutný, ale nepoznateľný, lebo nemá odpovedajúci empirický objekt (napr. kozmologické idey).

U Hegela absolútna idea označuje absolútno samo, ktoré dospelo na koniec svojej dialektickej cesty.

V psychológii idea označuje pojem, ku ktorému spejeme od skúsenosti myšlienkovou konštrukciou (operácia myslenia). Potom je možné rozlišovať pojmy (idey) obecné, t.j. generické, utvárané abstrakciou a odpovedajúce všetkým objektom určitej triedy (pojem stromu, vtáka,...) a pojmy (ide) všeobecné, t.j. univerzálne, utvárané intelektom definične (matematické pojmy: idea či pojem trojuholníka).

Descartes a karteziáni hovoria o vrodených ideách, teda takých, ktoré patria k ľudskému duchu hneď od narodenia a závisia len na svojej vlastnej povahe: priestor, substancia, Boh… Empirickí filozofi existenciu radikálnych ideí radikálne popierajú.